K tvorbe sochára Jána Frančáka

Ján Frančák je v kontexte svojej ranej tvorby predovšetkým sochár – figuralista a výnimočný, expresívne orientovaný portrétista. Vo svojej tvorbe usiluje vyjadriť súčasné chápanie archetypu človeka, jeho vnútornej sily i slabosti či zraniteľnosti s dôrazom na spirituálny rozmer bytia. K tvorbe sochára Jána Frančáka tiež môžeme povedať, že na základe zdanlivo paradoxnej klasickej realistickej formy, kladie dôraz na zvnútornenie výrazu, ktorý vie vynikajúco modelačne postihnúť.

Usiluje tak pomerne solitérne o revitalizáciu a reformuláciu pojmu akademizmus. Jeho kolekcia portrétov ako Ján Turek (2010),  Koloman Sokol (2009), ako aj figúra Kolomana Sokola v nadživotnej veľkosti (Hľadanie dobra, 2009) svedčia nielen o bravúrnom modelačnom sochárskom zvládnutí, ale aj o citlivej miere vlastnej interpretácie portrétovaného.

Novší cyklus sochárskych portrétov predstavujú monumentálne busty z cyklu Prorok (2015), ktoré vytvoril v rámci koncepcie svojej dizertačnej práce na Fakulte výtvarných umení  Akadémie umení v Banskej Bystrici.  Autor tu narába s novými výrazovými i materiálovými prvkami a náročným žánrom intuitívneho portrétu. Usiluje o vyjadrenie akejsi esenciálnej dokonalosti portrétu biblického proroka.

Tieto portrétne busty podrobuje sochárskej analýze tvaru a výrazu, materiálu a najmä spôsobu zhmotnenia akýchsi esenciálnych vlastností Proroka, pričom účinne zapája svetlo, transparentnosť materiálu a text. Novšie komorné sochy ako Melanchólia a Juraj  (2015) predstavujú zasa posun od neoklasického chápania figúry k neopopartu. Charakterizuje ich vecnosť, realizmus a hravosť v podobe farebného akcentu.

K štýlu neopoprartu smerovali aj niektoré staršie sochy a objekty Jána Frančáka z obdobia štúdií ako Moje korene? (2007), Kult (2008) alebo svetelný objekt Výnimočný (2009). Kolekcia sochárskych a objektových diel Frančáka reprezentuje nateraz dve základné polohy jeho uvažovania a štýlového smerovania. Nový Adam (2011) predstavuje nadživotnú postavu mužského aktu. Je obrazom človeka súčasnosti a zároveň reprezentuje klasický archetyp Adama či Dávida. Nosné gesto tela, hlavy a tváre vyjadrujú súčasne odovzdanie, spytovanie a otázku po zmysle a údele bytia.

jan francak novy adam
Nový Adam (2011)

Ján Frančák svojsky nadväzuje na umelecké dedičstvo neoavantgárd a súčasne postmoderného umenia. Dotkli sa ho podnety pop artu, (post)realizmu a v rámci postmoderny (neo)klasicizmu. Patrí však k hĺbavým a hľadajúcim tvorcom. V rámci klasických sochárskych médií  a žánrov figurálneho sochárstva preto hľadá otvorený charakter výpovede a ponúka nový spôsob videnia.

Do racionálne chápaného či vecného jazyka sochárstva vnáša katarzné prvky hravosti a nezameniteľný pohľad, teda vlastnú autorskú intenciu. Vyjadruje rozpor premenlivého a konečného fýzis a metafyzického priestoru bytia, ktorý nás presahuje a je súčasne v každom z nás. Dôležitým prvkom vo vzťahu k tvorbe sochára Jána Frančáka je jeho citlivé stvárnenie vnútorného výrazu, ktoré referuje o povahe hodnoty súčasného bytia a postavení človeka v aktuálnych, dnes nadmieru zložitých sociálnych rámcoch.

Je to znovuobjavené tajomstvo, spojenie kontemplácie a súčasne čohosi priameho, prítomného a vitálneho.

Alena Vrbanová, teoretička umenia